Deň blbec

Autor: Lenka Pichová | 19.3.2012 o 15:33 | (upravené 19.3.2012 o 17:56) Karma článku: 6,19 | Prečítané:  151x

Nedávno som premýšľala  o tom ako je každý môj deň rovnaký. Ako sa nič nedeje. Možno preto mi osud, náhoda, alebo nejaká iná sila dnes zoslali takýto blbý deň.

 

Ráno som sa ako vždy vybrala  k susedke. Niekoľko mesiacov jej pomáham s venčením jej psíka. Mam psy rada a pre jej fenku som jeden z mála ľudí, ktorých znesie. Dnes sme vyšli pred dom a milej Nelle sa akosi nechcelo. Tak jej vravím: „ Pod Nellka! Ideme von."  Išla som ju pohladkať aby ju trošku posmelím a milá Nellka mi skoro prekusla zápästie. Žiadne varovné zavrčanie ani nič. Keď ma jej zuby minuli len o pár cm, s úľavou som si vydýchla. Nerada by som totiž namiesto mesačného hlásenia sa na úrade práce sedela u lekára. Vrátila som ju teda paničke s tým, že dnes asi na mňa nemá náladu. Hodila som tento zlý začiatok dňa za hlavu a šla za svojimi povinnosťami.

Máme pravdepodobne najdrahšiu MHD na Slovenku (a to nie som z Bratislavy). Preto chodievam stále peši. Po dnešnom ráne som však nemala chuť sa prechádzať. Tak som riskovala nastúpenie do autobusu plného starších občanov. Tí v pracovný deň doobeda asi nemajú nič iné na práci, len sa vyvážať v autobusoch zadarmo a ešte na to frflať. Viem, že sú aj milí a príjemní dôchodcovia, ale v tomto autobuse určite ani jeden taký nesedel. Po tom čo som už mala dosť omamnej pitralónovej „vône" od starčeka predo mnou, som radšej hneď vystúpila oveľa skôr a ďalej som išla po vlastných.

Na úrad práce som dorazila krátko po 12tej. Tak som si ešte hodinu užívala, vraždiace pohľady pracovníčok typu: „Čo tu sedíš, keď máme obednú prestávku!"

Po nudnej hodine a štvrť čakania, som sa konečne dostala k vytúženej priehradke. Tam mi bolo arogantne oznámené, že kurz nemčiny, čo tak krásne ospevovali sa po 3 mesiacoch čakania asi nikdy neuskutoční. Z organizačných dôvodov.

Pár ďalších „skvelých" správ ma čakalo v mojej e-mailovej schránke. Dve prekrásne e-mailové odpovede na pracovné ponuky o tom aká som super a úžasná, ale ani napriek tomu nevyhovujem ich požiadavkám.

Práve som rozmýšľala, čím zaujímavým by som si spestrila deň. Nech sa necítim ako ten najväčší smoliar na svete.....

Zrazu mi zvoní telefón. Najprv som sa zľakla. Dlho mi nikto nevolal. Prekvapene som teda prijala hovor. V tom som začula strašne rýchle nezrozumiteľné slová. Sekundu mi trvalo, kým som prišla na to, že osoba čo mi volá vraví nemecky. Po škole sa zdokonaľujem v nemčine písaním si s nemeckými kamarátmi a pozeraním nemeckých filmov. Tak som pred pár dňami poslala životopis na pracovnú ponuku, kde bolo treba ovládanie nemeckého jazyka. Učím sa nemčinu 14 rokov a preto som volajúcej rozumela každé slovo. Povedala ako sa jej páči môj životopis. Po chvíli chcela odo mňa aby som jej povedala pár viet po nemecky. Lenže ja som bola v šoku z toho, že sa mi vôbec ozvali. Nedokázala som povedať nič súvislé. A pritom to viem. Ostala som v pomykove. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Po nemecky som sa jej slušne ospravedlnila a zmätene  ukončila hovor. Číslo sa mi nezobrazilo, takže ani nemôžem zavolať späť a nejako si to vyžehliť.

A teraz tu tak sedím nahnevaná sama na seba. Viem, že nabudúce už budem reagovať pohotovejšie. Nebola to posledná pracovná ponuka v mojom živote. Len ma prekvapuje, ako sa mi v jeden deň môže stať toľko nepríjemných vecí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?